Pamätná kniha Ujlačku

Pamätná kniha obce bola založená na slávnostnom zasadaní obecného výboru 7. marca 1930. Starostom obce bol vtedy Pavel Líška a notárom Július Balažoviech. Prvým kronikárom obce bol učiteľ a správca školy Ernest Šaško. Svojej funkcie sa ujal 1. júla 1933. Údaje zo starších dôb čerpal z rôznych historických prameňov (neuvádza konkrétne aké) a od starších občanov. Druhým kronikárom bol učiteľ Rudolf Hostiak – pôvodom z Liptova. Podľa starých záznamov obec Ujlaček jestvovala od 14. storočia (1390) pod menom Kysivlak. Patrila k panstvu topoľčianskeho hradu. O starobylosti dediny svedčia nálezy črepov z popolníc – nachádzali sa napr. na záhumní u Šaškov. (Neskôr sa nachádzali v školskej zbierke). Dejiny obce sa úzko viažu s dejinami Ašakerte. Tieto obce boli späté aj nábožensky. V obci bolo podľa udania starších 7 hoferov, chodili na panské práce do Lahne – (ručne prevádzané práce) a 9 urbárnikov – títo chodili so záprahom robotovať do Veľkých Ripňan. Po príchode Husitov až na nitriansko-stredský hrad sa zvýšil aj počet obyvateľov našej obce. Svedčia o tom mená – Líška, Proksa, Beňo. Obyvateľstvo obce patrilo k cirkevnému zboru v Ašakerti. Tam bol v roku 1872 vystavený kostol (aj za prispenia a pomoci obyvateľov Ujlačku). V našej obci sa nachádzala iba zvonica postavená roku 1879 na mieste pôvodnej – drevenej, ktorá pri požiari zhorela. V roku 1922 bola zvonica nadstavbou zvýšená. Zároveň boli nahradené aj dva zvony, ktoré uhorská vláda počas vojny zrekvírovala. V obci boli v tom čase 2 cintoríny. Starý pri Karačke bol používaný do roku 1902. Okrem toho bol aj cintorín, na ktorom pochovávali židia. Aj škola bola spoločná s Ašakerťou. (V roku 1824 ju navštevovalo z Ujlačku 25 detí). K osamostatneniu obce došlo až v roku 1903, kedy obec postavila školu, no z finančných dôvodov bola nútená dať ju pod správu štátu. Vyučovalo sa v nej len maďarsky. Ale učiteľ učil aspoň náboženské predmety v slovenčine (len tajne). Potok Radošinka mal v starších dobách plytké koryto, z ktorého sa na jar a v lete často vylievala voda, ktorá zapríčiňovala povodne, ktorými boli postihnuté aj niektoré okolo postavené domy. Na niektorých miestach stála voda po celý rok, tak vznikol močiar (Trstie) – v poli menom Pažiť. Tento močiar bol odvodnený kanálom v roku 1907. Do roku 1909 museli obyvatelia chodiť na železničnú stanicu do Zbehov (8 km) alebo na Andač. V roku 1909 bola postavená trať Zbehy-Radošina. Na jej stavbu prispievali jednotlivé obce finančne – Ujlaček 4 000 Kčs. Pôvodne ale Ujlaček nemal mať vlastnú zastávku – bol pričlenený ku Kapinciam. Ale na žiadosť obce bola aj tu zriadená zastávka a postavený strážny dom s bytom. V novembri 1911 sa stalo za povíchrice železničné nešťastie – (vlak zrazil voz, kočiša zabilo). Správa dráhy preto chcela pôvodne otvorené prechody (celkom 2) cez cestu opatriť závorami. Obec bola proti tomu, radšej chcela pristaviť k strážnemu domu čakáreň. Želaniu obce bolo vyhovené, postavili čakáreň a prechody sú dodnes otvorené. 4. augusta 1914 bola vyhlásená mobilizácia, dedinu opustili muži, ostali len ženy, deti a starci. Potraviny boli na prídel. V obci vypukla epidémia španielky, ktorej podľahlo veľa občanov. Po vojne sa obec rýchlo rozvíjala, stavali sa nové domy (z pálenej i nepálenej tehly), začínali sa už stavať i domy s dvoma izbami. V roku 1930 bolo v Ujlačku 460 obyvateľov – z toho 4 židia. Obyvateľstvo sa živilo väčšinou roľníctvom. Živnostníci v obci okolo roku 1930: 2 kováči, 5 tkáčov, 1 stolár, 2 obchodníci so zmiešaným tovarom, 1 hostinský. Mlynára obec nemala a tak museli občania chodiť mlieť do susedných obcí. Administratívne patrila obec k súdnemu okresu Nitra. Notársky úrad bol v Ašakerti, 2 obvodní lekári boli vo Veľkých Ripňanoch, kde bola tiež lekáreň. Pošta bola zasa v Ašakerti, kam chodil denne obcou platený poštár. Zaujímavosťou v oblasti poľného hospodárstva bolo v dávnych časoch v našej obci rozšírený chov oviec. V 30. rokoch bola v obci zriadená osvetová komisia. Predsedom bol učiteľ Ernest Šaško a tajomníkom učiteľka Elena Líšková – miestna rodáčka. Mládež hrávala ročne asi 2 krát divadlo, viac ráz sa konali rôzne prednášky a slávnosti. Pred vojnou chodili do obce len jeden -dva denníky, okrem cirkevnej tlače, po vojne sa počet novín a časopisov podstatne zvýšil – takmer v každom dome boli predplatitelia tlače. V obci boli tiež knižnice – školská (300 zväzkov) a obecná, ktorá bola bohatšia. Po politickej stránke patrili ľudia zväčša k republikánskej strane, poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Všeobecne bolo známe, že obyvatelia v Ujlačku boli napresnejšími a najistejšími platiteľmi cirkevných a štátnych daní. V roku 1928 – 1929 bol v obci veľký počet žiakov a tak obec žiadala rozšírenie školy na dvojtriedku. Ministerstvo tejto žiadosti vyhovelo. Nastal ale problém s umiestnením druhej triedy, lebo v škole neboli priestory. Obec chcela ušetriť peniaze na stavbu druhej triedy a tak nechala miestnosť prenajímať. Preto bola podaná žiadosť o povolenie dvojsmennej prevádzky. Táto bola ministerstvom zamietnutá. Spor trval 3 roky. Bolo treba nájsť dočasné riešenie. Obecné prostriedky na prestavbu školskej budovy boli obmedzené, štátne subvencie zastavené. Správca školy prišiel s návrhom postaviť kultúrny dom a v jeho priestoroch umiestniť dočasne druhú triedu (to bolo v roku 1934). Návrh bol prijatý na stavbu, bol vymedzený obecný pozemok. Plány mal vyhotoviť murársky majster Antonín Stanček, ktorý bol poverený aj vedením stavebných prác. Pri stavbe pomohli aj občania – zväčša tým, že bezplatne navozili na stavbu potrebný materiál, zo stavaním začali 28. mája 1934 a bolo prerušené iba počas žatvy. 29. septembra 1934 bol kultúrny dom dokončený a 30. septembra 1934 sa konalo jeho slávnostné otvorenie. Zúčastnili sa ho školský inšpektor Miškoci a farár Záturecký ako hostia. V roku 1935 bola usporiadaná zbierka na výstavbu pomníka padlých za národnú slobodu v svetovej vojne. Zbierka činila 3.235,- Kčs. Odhaleniu pomníka predchádzala veľká dožinková oslava – najskôr prešiel obcou alegorický sprievod, ktorý zostal pred slávnostnou tribúnou. Po hostine vystúpila najskôr šalgovská mládež zo svojím programom. Pri tejto príležitosti zatancovala ujlacká mládež oblečená v krojoch ujlacký tanec zvaný „Sotíš“. Úvodnú reč predniesol slovenský spisovateľ Elo Šándor. Ďalšími hosťami boli aj predstavitelia hospodárskej školy v Nitre, riaditeľ Ing. Frida a učiteľ Štefan Mikuláš. Slávnosť pokračovala hostinou a veselicou až do 6 hodiny rannej. Pomník bol potom odhalený 29. septembra. Postavila ho firma Bäk a Sojak zo Strážnice na Morave. V roku 1937 bola v obci zriadená na základe vládneho zákona civilná protiletecká obrana CPO. Jej veliteľom sa stal Ernest Šaško. V rámci CPO sa konali prednášky ľudom navštevované. V apríli bol v Ašakerti usporiadaný samaritánsky kurz. Navštevovali ho aj členovia hasičského zboru z Ujlačku. Aby výcvik mohol ľahšie prebiehať, zakúpila obec 5 plynových masiek. Každoročne sa v obci konala stromková slávnosť. V roku 1937 boli pri tejto príležitosti zasadené lipy pri pomníku padlých. Na podnet Pavla Proksu založili mladí v obci združenie ev. mládeže (ZEM). Organizácia vznikla v októbri a už na Nový rok sa predstavila občanom nacvičenou divadelnou hrou. 25. januára bola viditeľná polárna žiara, ktorá v našich krajoch je javom zriedkavým. Červený pás tiahnutý oblohou bol len na niekoľkých miestach prestúpený svetelnými stĺpmi. V roku 1938 bol zmenený dopravný poriadok na miestnej železničnej trati. Do vtedy chodilo denne 6 vlakov, od vtedy už 10 a z toho 2 motorové. Každoročne sa školský rok končil oslavou, bola to vlastne verejná skúška žiakov. V roku 1938 bola táto oslava zrušená. 23. septembra 1938 bola vyhlásená mobilizácia. Obec opustilo 40 mužov. Dôsledkom rozhodnutia o odstúpení južných oblastí Slovenska Maďarsku, prisťahovalo sa do obce niekoľko slovenských rodín z juhu – Ján Suchánsky, Ján Hudák, Michal Hudák. 31. decembra sa uskutočnilo sčítanie ľudu. V obci bolo k tomuto dňu 439 občanov a v ten deň bol aj správca školy Ernest Šaško prepustený do výslužby a na jeho miesto nastúpil nový učiteľ, správca Rudolf Hostiak. Počas zimných večerov v roku 1940 usporadúvali osvetoví pracovníci obce R. Hostiak a Elena Trnkocyová kurzy dejín – plány prednášok, ktoré mali občanov oboznámiť s národnými dejinami, vypracoval ich Rudolf Hostiak. Komisia pre stanovenie úradných názvov miest a dedín pri ministerstve vnútra poslala prípis podľa ktorého bol daný návrh na zmenenie (poslovenčenie) názvu našej obce. Od vtedy sa mala volať Sadice alebo Osadka. V roku 1942 rodák z našej obce, Pavel Líška bol prvým našim občanom, ktorý úspešne ukončil vysokú školu a bol promovaný na doktora všetkých vied právnych a štátnych. Už dlhší čas sa ozývali v obci hlasy, aby sa v dedine uskutočnila elektrifikácia. No až v roku 1942 ( v apríli) bola na zasadnutí obecného poradného zboru odhlasovaná pôžička na tento účel 25 000,- Kčs, ktorú poskytla Sporiteľňa v Nitre, splatná bola do 10 rokov. V júli 1942 bola štátna škola odovzdaná do správy ev. av. cirkvi. 6. júla sa začalo s prácami na elektrifikácii – vozenie stĺpov, kopanie jám. V decembri 1942 sa uskutočnila slávnosť pri príležitosti zapojenia elektrického prúdu v obci. Zúčastnili sa jej aj predstavitelia elektrárne – prednosta Jozef Maar a predstavitelia okresu správca Karol Breský. 15. novembra boli v Bratislave usporiadané recitačné preteky. Zúčastnili sa ich členovia zväzu ev. mládeže z Ujlačku a Anna Alchusová získala tretie miesto. V roku 1943 prišli prvé správy o obetiach vojny z radov našich občanov – na východnej fronte padol Ján Vitek. O Štefanovi Obuchovi prišla správa, že je nezvestný. 1. mája premietal profesor obchodnej akadémie v Nitre svetelné obrazy zo života zahraničných Slovákov. Pri tejto príležitosti bola usporiadaná tiež dobrovoľná zbierka pre zahraničných Slovákov, činila 132,- Kčs. Ďalším občanom, ktorý úspešne ukončil vysokoškolské štúdium bol Pavel Proksa, ukončil štúdia na teologickej fakulte. V roku 1944 bolo možno stále častejšie pozorovať prelety angloamerických lietadiel nad obcou. V auguste v roku 1944 prišiel do obce fínsky slovakista Dr. Santeri Akeria z Fínska. Prednášal slavistiku na univerzite v Budapešti. Keď sa v obci dozvedeli o Slov. národnom povstaní niekoľko občanov odišlo dobrovoľne do B. Bystrice: Michal Zedník, Štefan Gašparík, Michal Líška (dolný), Pavel Rizek, Michal Líška (chudý). 5. apríla 1945 bola založená v obci DO-KSČ. Počet zakladajúcich členov 19. Prvým predsedom bol Pavol Petrucha. Okrem KSČ bola aj strana demokratická. Obyvateľstvo verilo vo víťazstvo spojeneckých armád. Už v roku 1943 bol vytvorený ilegálny národný výbor vedený Jánom Líškom č. 22 a R. Hostiakom. Už od tých čias prechádzali obcou ruskí utečenci z Nemecka a niektorí občania im poskytovali pomoc. 1. apríla 1945 prišlo oslobodenecké sovietske vojsko. Bojom dedina poškodená nebola. O život v tomto poslednom boji prišiel Pavel Liška (dolný). Ilegálny národný výbor chcel prevziať vedenie obce do svojich rúk, ale nedostal k tomu súhlas z Nitry. Nitra vymenovala nový NV. Podarilo sa mu situáciu v obci zvládnuť napr. zásobovať ešte bojujúce jednotky, rozdeliť pôdu veľkostatku a jeho inventár. V tomto roku bol menovaný aj ľudový súd na potrestanie kolaborantov, zradcov a fašistov. Ale tento súd vôbec nemusel zasadať. 1946 – bol to už rok pomerne pokojný, zásobovanie sa zlepšilo a aj tovaru v obchodoch pribúdalo. Po výmene peňazí upadol aj čierny obchod, ktorý prekvital vo vojnových časoch. Februárové udalosti v roku 1948 v Prahe, na ktorých sa zúčastnili aj naši občania a to Štefan Petrucha a Pavel Kišták. Vo vedení obce bolo vtedy 10 členov demokratickej strany a 2 komunisti. Vyhláškou pov. vnútra zo dňa 11. júla 1948 boli zmenené názvy tých obcí, ktoré mali doposiaľ maďarský názov. Naša obec Ujlaček bola premenovaná na Malé Zálužie, na návrh obce podľa rolí pomenovaných „nad Zálužím“. JRD v obci bolo založené 4. októbra 1952. Malo 13 členov a 70 ha pôdy. Prvým predsedom bol Štefan Petrucha. Pomerne rýchlo sa počet členov zvýšil, na 29 a výmera pôdy na 240 ha. Ale zlá organizácia práce, rozkrádanie, málo pracovných síl a tým aj nízka hodnota jednotky mali za následok, že v septembri 1954 vystúpilo 22 členov. Zostalo 7 členov a 37 ha pôdy. Takto to vyzeralo až do roku 1957. 9. septembra 1957 sa konala ustanovujúca schôdza JRD. Vstúpili všetci občania okrem jedného. Začiatky spoločnej práce boli ťažké. Dôvodov bolo viac. Hlavne však, že neboli hospodárske budovy na ustajnenie dobytka, neboli ani ošipárne. Zo stavbou hospodárskych budov sa začalo v roku 1958 – ošipáreň pre 200 ošípaných. V 1959 bol postavený kravín pre 100 ks hov. Dobytka. Práca v družstve sa postupne úspešne rozbiehala, o čom svedčia výsledky. V1962 – bola naša obec prvá v okrese v súťaži o najlepšie JRD. Za I. štvrťrok 1963 získalo družstvo v Malom Záluží červenú zástavu Zs-KNV ako najlepšie družstvo v kraji. V roku 1964 získalo družstvo čestný štít Ministerstva poľnohospodárstva. Vo voľbách v máji 1957 bol do ONV v Nitre zvolený Michal Rizek. Už dlhší čas sa naši občania domáhali rozšírenia kultúrneho domu. Spočiatku sa táto požiadavka stretávala s ťažkosťami. V našej obci už kultúrny dom bol a boli v okrese obce, ktoré kul. dom nemali, a tak ONV váhal s udelením povolenia. No predsa sa aj vďaka Michalovi Rizekovi podarilo túto požiadavku presadiť. Súhlas sa dal s podmienkou, že všetky práce budú prevádzané v akcií „Z“. Materiál bude financovať MNV. Občania boli ochotní pracovať aj za týchto podmienok. Potrebnú dokumentáciu vyhotovil Michal Rizek. Zo stavbou sa začalo na jar 1959. Pri práci spojili svoje sily MNV, ČSM a JRD. Veľkú iniciatívu prejavoval hlavne ČSM vedený Emilom Fuskom (sám pracoval veľmi aktívne a odpracoval asi 1000 brig. hodín). Do práce sa zapájali mnohí občania aj školská mládež. JRD poskytlo finančnú pomoc a pomoc pri dovoze materiálu. Veľkú pomoc poskytol tiež náš občan pracovník SNR v Bratislave Ing. Karol Šaško a pracovník KNV v Bratislave Ing. Štefan Gašparík. Pri výstavbe KD bolo odpracovaných viac než 32.000 brigád. hodín a hodnota dokončeného diela bola 700.000 Kčs, pri použití fin. nákladov 247.000,- Kčs. Slávnostné otvorenie bolo 18. septembra 1960. Pri tejto príležitosti bola ČSM udelená putovná štandarda. Za tieto dobré výsledky v akcii „Z“ boli občania odmenení vystúpením účinkujúcich Bratislavského rozhlasu, kde pri tejto príležitosti bola nahraná aj relácia do rozhlasu pod titulom „Sadíme my máje".